Font Size

SCREEN

Cpanel

Oficiálna internetová stránka obce

Divadlo milujem – hercom som sa nestal...

Približne v čase, keď nám náš rodák p. Peter Colotka zaslal ukážku zo svojej novej knihy sme sa dozvedeli, že ho 20. októbra 2016 Právnická fakulta Univerzity Komenského (PF UK) pri príležitosti 95. výročia vzniku ocenila pamätnou medailou. Pripájame našu gratuláciu.

Vyňatok z pripravovanej knihy „S oštiepkami do povstania” rodáka Petra Colotku.

K Vianociam 2016 svojim rodným venuje Peter Colotka.

Vyrastal som na dedine. Mali sme tam ako tradičné, priam posvätné „inštitúcie” — krásny gotický z kresaného kameňa kostol. Škola bola murovaná, na svoju dobu moderná.

Ako menší chlapec som o divadle vlastne nič nevedel. Priviezli ho na kolesových búdach, potulní komedianti. Z plagátu na Bakalovej pajte nás za vstupné (myslím 50 halierov) pozývali na predstavenie „svetovej senzácie Rinaldo Rinaldíni”. Keď som si v ich búde za kanvičku mlieka kúpil vstupenku, horlivo som čakal na začatie divadelného čuda. To ma doslovne očarilo obsahom hry i odevov do historických krojov odetých, vznešených dám a pánov. Tí v noci vstúpili i do mojich detských snov, ktoré sa i opakovali. Za dňa sme s kamarátmi hrali v ich úlohách. Pochopiteľne, bol som Rinaldo. Spomínam, že aj neskôr „potulní komedianti” u nás podobné divadlo zopakovali. Moje nadšenie z divadla pokračovalo.

V tridsiatych rokoch sa pod vedením priebojných učiteľov (Svitokovej, Kreucigera, neskôr manželov Kapalových) hrali v dedinskom obsadení náročnejšie hry. Spomínam si najmä na prvú — „Dedinský krutáň”. Hra s našimi hercami ma doslova nadchla. Prispela k prehĺbeniu kultúrnosti cítenia účinkujúcich i obecenstva. V neskorších hrách Kapalovci začali obsadzovať i mňa — dubovského študenta do textovo najnáročnejších úloh. (Vraj som mal na zapamätanie predlohy lepšiu hlavu). Hrával som spoľahlivo, no nebol som „jedinečný”. Okrem toho som sa v úlohách hercov — zaľúbencov hanbil pred obecenstvom s dievčatami bozkávať. Hereckým talentom v obci bol najmä môj o viac rokov starší kamarát Peter Karetka.

Najslabším bodom dubovského divadelníctva bola malá miestnosť, v ktorej sa divadlo hralo. Aj pri veľkom natlačení vmestilo sa do nej 60 — 70 stoličiek. Ostatní , na státie, boli sťa sardinky. Sníval som dlho akoby sa dal problém riešiť. V daných podmienkach som po konzultáciách i rôznych urgenciách spôsob riešenia nenašiel. Bol som šťastný, keď počas pôsobenia vo verejných funkciách v súčinnosti s domácimi činiteľmi a občanmi sa nám postavením dôstojného kultúrneho domu podarilo i problém priestorov pre divadlo vyriešiť.

Ja som si ako „divadelník” v nových priestoroch už nezahral. Viackrát som sa v nich v rozprave s rodákmi stretol. Pri smútočnej rozlúčke s mojimi drahými som sa tiež tam lúčil...

Tak a či podobne som konal, keď sme spojenými silami mojím „Viribus Unitis” dokázali vyriešiť i priestor dubovského športoviska. O tom však inde a či inokedy.

Moju lásku k divadlu, ktorú som si odniesol z rodnej obce som preniesol do slovenskej metropole, kde v rámci pôsobenia vo vládnych funkciách — najmä v úlohe slovenského premiéra som sa snažil slovenské divadelníctvo povzniesť budovaním nových i rekonštruovaním starých divadiel. Čo sa aj podarilo. Ale o tom už bola reč v mojej predchádzajúcej knihe z roku 2015 „Vo víre času”.

Nachádzate sa tu: Home Najnovšie správy Divadlo milujem – hercom som sa nestal...